Na zlý stav ranobarokového kostolík na Mikulášskej ulici z roku 1661 už dlho upozorňujú viacerí Bratislavčania. Pri pohľade z diaľky síce vidíte, že strecha je relatívne nová, keď však prídete bližšie, dojem je úplne iný.

Počmárané múry, z fasády opadáva omietka, kamenný obklad soklov je na viacerých miestach rozbitý a jeho kusy sa povaľujú po zemi.  A keď si chceme pozrieť reliéf erbov Pálffyovcov na portáli nad vstupom, nevidíme takmer nič. Chrám dala postaviť vdova po palatínovi Pálffym Františka Khuen a dnes je Národnou kultúrnou pamiatkou.

„Chrám sv. Nikolaja (Mikuláša) je unikátnou stavbou s nevyčísliteľnou kultúrnou hodnotou. Samozrejme ho poznačil zub času, a preto bude potrebné zrealizovať hĺbkovú obnovu. Budú zlepšené aj tepelno-technické vlastností, znížená vlhkosť či odstránené plesne,“ pripomenul Úrad Prešovskej pravoslávnej eparchie.

„Vkladáme nádej do Plánu obnovy, ktorý počíta i s financovaním obnovy historických a pamiatkovo chránených budov,“ uviedla cirkev v stanovisku pre banoviny.sk. „Nachádza sa tu aj čiastočka dreva zo svätého a životodarného Kríža. Na ňom ukrižovali nášho Spasiteľa Isusa Christa, ostatky sv. Sergeja Radonežského a ostatky sv. Mojseja Uhrina,“ informuje pravoslávna cirkev, ktorá ho mala v užívaní od roku 1945 a v roku 2008 prešiel do jej vlastníctva.

Jedna z najstarších a najhodnotnejších Národných kultúrnych pamiatok – Vodná veža v Bratislave – má prejsť citlivou obnovou. Pamiatkari odhadujú najstarší objekt v areáli Vodnej veže na 2. až 11. storočie nášho letopočtu.

Veža plnila dôležitú strategicko-obrannú funkciu takmer 400 rokov až do začiatku 17. storočia. „Revitalizácia Vodnej veže bude plne rešpektovať jej mimoriadnu historickú hodnotu. Výsledkom má byť jej oživenie, integrácia do verejného priestoru a doplnenie mestských kultúrnych inštitúcií,“ uviedol predseda predstavenstva spoločnosti Vydrica Development Zoltán Müller.

„Verejný priestor v bezprostrednom okolí Vodnej veže má byť križovatkou vznikajúceho vydrického korza. Ako predĺženej pešej promenády z historického centra mesta spolu s nábrežím Dunaja,“ informovala hovorkyňa Bratislavy Katarína Rajčanová.

V najbližších dňoch plánuje investor spustiť architektonickú súťaž na budúcu podobu Vodnej veže. Súťažné zadanie a podmienky už boli konzultované s mestským Metropolitným inštitútom Bratislavy, s Mestským ústavom ochrany pamiatok v Bratislave. A tiež v spolupráci s krajským pamiatkovým úradom a bratislavskou mestskou časťou Staré Mesto.

Pri archeologickom výskume v areáli Antickej Gerulaty v bratislavských Rusovciach našli ďalšie vzácne nálezy. Napríklad z 3. storočia mince, spony, kahance, konský postroj. Ako aj sklo, železné predmety, rétsku keramiku, ale aj jednovrstvový hrebeň z 2. storočia. Tieto sú ďalším dokladom kontaktov obyvateľov Gerulaty s tzv. barbarikom, teda s Germánmi.

Na sociálnej sieti o tom informuje Múzeum mesta Bratislavy (MMB). Výskum sa venoval aj stredovekej vodnej priekope hlbokej viac ako tri metre a širokej okolo osem metrov. Gerulata vydala ďalší vzácny nález, a to fragment rímskeho vojenského diplomu. Areál expozície Múzeum Antická Gerulata v Rusovciach sa nachádza na mieste bývalého rímskeho vojenského kastela na hraniciach pevnostného systému Limes Romanus z obdobia 2. až 4. storočia.

Tento rok zapísali do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO lokality Hranice Rímskej ríše – Dunajský Limes (západná časť). Jej súčasťou sú aj dve národné kultúrne pamiatky na Slovensku – okrem Gerulaty aj Rímsky vojenský tábor (kastel) v Iži pri Komárne.

Slovenskí legionári v česko-slovenských légiách 1914 – 1920 si pripomenie Matica slovenská odhalením pamätnej tabule. Symbolicky na budove bývalej Legiobanky, súčasnej Eximbanky, na Grösslingovej ulici v Bratislave.

„Slovenských legionárov by mala spoločnosť oveľa viac oceniť. Pretože výrazne prispeli k začatiu nového slovenského národného a demokratického života po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie. Bez česko-slovenských légií by slovenskí a českí politici v prvom zahraničnom odboji 1914 – 1918 len ťažko presvedčili Dohodové mocnosti, aby sa priklonili k vzniku prvého Česko-Slovenska.

Za vznik tejto početnej zahraničnej odbojovej armády vďačíme predovšetkým ministrovi a generálovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi,“ priblížil predseda MS Marián Gešper. “Medzi slovenskými legionármi sa nachádzali aj viaceré slovenské národné i matičné osobnosti. Také ako Janko Jesenský, Jozef Gregor Tajovský, Vladimír Daxner či generáli Rudolf Viest a Jozef Martin Kristin, otec herečky Evy Kristinovej,“ doplnil predseda MS.

Slovenské národné múzeum (SNM). Historické múzeum predstavilo v piatok zástupcom médií nový výstavný projekt Rimania a Slovensko. Inštalovaný je v priestoroch Rytierskej siene Bratislavského hradu.

Na archeologicko-historickej výstave o dejinách územia Slovenska v 1. až 4. storočí. Vtedy sa nachádzalo v susedstve Rímskej ríše a z malej časti bolo jej priamou súčasťou, návštevníci uvidia viac ako 240 predmetov. Nechýbajú hromadné nálezy, hromadné poklady mincí, ako aj raritné súbory predmetov z tzv. kniežacích hrobov 5 a 6 zo Zohora.

Vitríny vo forme sťahovacích červených debien symbolizujú presun Rimanov po jednotlivých územiach a ich príchod na stredný Dunaj. „Autori riešenia sa inšpirovali presunom Rimanov po Dunaji. Resp. známou okrídlenou vetou – všetky cesty vedú do Ríma,“ dodal komisár výstavy Juraj Kucharík zo SNM – Historického múzea.

Výstava vznikla pri príležitosti pripomenutia si 2000. výročia Vanniovho kráľovstva. Ako aj úspešnej nominácie slovenských lokalít do zoznamu UNESCO v rámci zápisu Dunajský Limes – západná časť a potrvá do 30.6.2022.

Ľudská tvár – sloboda alebo smrť. Tak znie oficiálny názov prezentácie maliarskych a sochárskych diel 37 umelcov zo Slovenskej a Českej republiky ako aj jedného zástupcu Spojených štátov amerických, ktorá sa koná na III. poschodí Bratislavského hradu.

Ide zároveň o poctu k 100. výročiu narodenia politika a významnej osobnosti československých dejín – Alexandra Dubčeka. Výstava sa uskutočňuje v expozičných priestoroch Bratislavského hradu. V mnohých dielach vybraných umelcov, aj keď vznikali v priebehu niekoľkých desaťročí, sa odráža táto téma v podobe symbolov ukrižovania, kríža alebo dialógu so smrťou.

Vytvorené diela sú poctou k spoločenským udalostiam, ktoré sa odohrali koncom šesťdesiatych, ale aj na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. V dobe, ktorá tiež priniesla závažné zmeny v správaní ľudí, postojov, činov ako aj konfrontáciu vlastných konaní so spoločenským dianím. Premeny tváre vyjadrené ľudským vnútorným bojom zobrazili viacerí umelci symbolickou podobou v mnohých variáciách svojich maliarskych a sochárskych prác. Výstava potrvá  do 30.4.2022.

Pavol Országh Hviezdoslav bol nielen veľkým slovenským básnikom, ale aj vlastencom. V roku 1905 Hviezdoslav už ako renomovaný básnik reagoval na revolučné udalosti v Rusku.

V roku 1914 vypukla prvá svetová vojna, ktorú Pavol Országh Hviezdoslav vnímal veľmi tragicky. Zareagoval na ňu ako básnik cyklom Krvavé sonety, ktorý napísal už v auguste a septembri roku 1914, mohol však byť publikovaný až po vojne.

Básnik privítal vznik spoločného československého štátu. Úctu však prejavil aj štát Hviezdoslavovi. Vo februári roku 1919 sa básnik dožil sedemdesiatky a pri tejto príležitosti sa konali verejné republikové oslavy. Dokonca sa v tomto období politicky angažoval – ako poslanec aj ako jeden zo štyroch predsedov Matice. V novembri 1919 spolu s manželkou pricestoval do Prahy na zasadnutie parlamentu.

V tom čase už spisovateľa trápili zdravotné problémy. Koncom mája roku 1921 sa liečil na ťažkú srdcovú chorobu. Zomrel 8. novembra 1921 vo svojom dolnokubínskom byte. Pochovali ho na cintoríne v Dolnom Kubíne. Na počesť Pavla Országha Hviezdoslava bolo v Bratislave pomenované námestie pred historickou budovou SND ako aj Mestské divadlo na dnešnej Laurinskej ulici.

Sviatok všetkých svätých ustanovili hodnostári východnej cirkvi už v 4. storočí, kde sa podnes slávi v prvú nedeľu po Turícach. V 7. storočí dal pápež Bonifác IV. do rímskeho Panteónu preniesť kosti viacerých mučeníkov.

Sviatok všetkých mučeníkov sa slávil pôvodne 13. mája. Jarný termín mal súvisieť podľa etnologičky Margity Jágerovej z Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre s príletom vtákov, prebúdzaním sa prírody a predstavami, že sa duše zosnulých v podobe vtákov v tento dôležitý termín vracajú k živým. Na hroboch sa podľa jej slov stolovalo, na hroby sa prinášali obetiny.

Až pápež Gregor IV. v roku 835 určil podľa etnologičky termín tohto sviatku na 1. November. Všeobecne bol ustanovený ako centrálny sviatok celej cirkvi až po Tridentskom koncile v roku 1549. Na Sviatok všetkých svätých nadväzuje Pamiatka zosnulých – ľudovo nazývaná Dušičky. Spomienku zaviedol svätý opát Odilo z Cluny roku 998 a v Ríme ju prijali v 14. storočí.

Protestantské cirkvi neuznávajú kult svätých, teda ani Sviatok všetkých svätých. V cirkevných kalendáriách však majú zaradenú Pamiatku zosnulých, avšak pre protestantov je jedným z najvýznamnejších sviatkov 31. október – Deň reformácie z roku 1517.